Väčšina definícií, klasifikácií a charakteristík vychádza z medicínskeho modelu zdravotného postihnutia. Podľa Warda má mentálne postihnutie dve hlavné charakteristiky :

• funkcie intelektu sú výrazne pod priemerom
• je zrejmá znížená schopnosť adaptability

Prvá charakteristika sa prejavuje ako oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok. Druhá charakteristika vedie k deficitu schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.

Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené. K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.

Mentálne postihnutie nie je choroba. Jeho príčinou môže byť choroba, alebo môže byť spôsobená genetickými príčinami (napr. Downov syndróm). Môže byť spôsobená fyzickým poškodením mozgu v tehotenstve, v priebehu pôrodu alebo v priebehu života. Môže mať komplexné alebo psychologické príčiny.

V mnohých prípadoch príčiny nie sú známe. Podľa niektorých definícií sa za mentálne postihnutie považujú len tie prípady, ak k oslabeniu intelektu prišlo v útlom veku. Iné definície zahŕňajú aj osoby, u ktorých ku zníženiu schopnosti došlo do 18 roku veku alebo v ktoromkoľvek veku.

Mentálne postihnutie nie je možné „liečiť“, avšak vhodnou výchovou a vzdelávaním ako i s pomocou okolia je možné naučiť takéhoto človeka veľa vecí, ktoré by sa inak sám nenaučil. Podľa Thorovej mentálne postihnutie je vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností.

Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.

Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia. Postihnutie prináša tiež behaviorálne, sociálne a emocionálne problémy. Prítomnosť mentálneho postihnutia sa odhaduje na 2 - 3 % populácie.

Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného, alebo neúplného duševného vývinu, ktorý je charakterizovaný najmä narušením schopností, prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia , prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Delí sa na:

• Ľahkú mentálnu retardáciu IQ 69 – 50,
• Strednú mentálnu retardáciu IQ 49 – 35
• Ťažkú mentálnu retardáciu IQ 34 – 20
• Hlbokú mentálnu retardáciu IQ pod 20 Príčiny mentálneho postihnutia ako jednej z prejavov odchýlky, resp. poruchy centrálnej nervovej sústavy môžu byť rôzne:
• dedične podmienené postihnutie je také, ktoré vzniká na základe poruchy v štruktúre alebo funkcii genetického aparátu
• postihnutie podmienené pôsobením teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku vzniká prostredníctvom faktorov poškodzujúcich normálny vývin plodu v období tehotenstva. Jedná sa o fyzikálne, chemické a biologické vplyvy pôsobiace v prenatálnom období. Sem patrí i poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka apod.
• postnatálne poškodenie mozgu má za následok narušenie rozvoja rozumových schopností (poškodenie CNS, meningitída)
• sociálne podmienená mentálna retardácia. V súčasnosti sa kladie dôraz na mieru podpory, ktorú takýto človek s mentálnym postihnutím potrebuje. Stupeň mentálneho postihnutia nám nič nepovie o tom, o akého človeka sa jedná a aké sú jeho potreby. Môžeme mať vedľa seba akýkoľvek počet ľudí s rovnakým výsledkom IQ a každý z týchto ľudí bude iný a bude mať aj inú mieru potreby podpory zo strany rodiny, sociálnych pracovníkov, asistentov a iných odborníkov či podporných osôb. Podľa AAMR je rozhodujúci stupeň potrebnej podpory u konkrétneho človeka, ktorá môže byť občasná, obmedzená, rozsiahla a úplná.
• Občasná podpora je typ podpory epizodického charakteru, osoba potrebuje podporu iba krátkodobo, v životných situáciách prechodného rázu (napr. strata zamestnania, akútna zdravotná kríza).
• Obmedzená podpora je časovo obmedzená, ale nie je už občasného charakteru. Vyžaduje menej zamestnancov a finančných nákladov ako intenzívnejšie stupne podpory (napr. príprava na zamestnanie, či prechodná starostlivosť).
• Rozsiahla podpora je priebežná (napr. denného rázu), potrebná aspoň v niektorom prostredí, kde sa človek pohybuje. Je časovo neobmedzená.

Úplná podpora je charakterizovaná vysokou intenzitou. Človek ju potrebuje vo všetkých typoch prostredia a je celoživotného charakteru. Vyžaduje viac zamestnancov a materiálnej podpory. Každý človek s mentálnym postihnutím je jedinečný subjekt s charakteristickými osobnými črtami.

Nik nie je dokonalý a v mnohých veciach potrebujeme väčšiu či menšiu podporu. Napriek tomu väčšina z nás predsa patrím k tým šťastnejším, na ktorých nik neukazuje prstom ako na „viac iných“, či dokonca „horších“. Ľudia s mentálnym postihnutím neraz po celý svoj život čelia nálepkovaniu a negatívnym očakávaniam. Ľudia s mentálnym postihnutím sú veľmi rôznorodou skupinou, spravidla v určitých veciach potrebujú viac podpory než ľudia bez postihnutia, avšak aj miera podpory sa líši od človeka k človeku.

Ku každému je potrebné pristupovať individuálne. Vo všeobecnosti však môžeme povedať, že ľudia s mentálnym postihnutím túžia rovnako ako ostatní členovia spoločnosti po rešpekte, uznaní, po sebarealizácii, chcú mať zaujímavú prácu, ktorá ich baví, chcú sa vzdelávať, mať partnera a mnoho priateľov, bývať so svojimi blízkymi, tráviť voľný čas podľa svojich predstáv, jednoducho „žiť taký celkom normálny život“.

A to je jeden z najdôležitejších aspektov pri sociálnej práci s ľuďmi s mentálnym postihnutím. Akceptovať ich takých, akí sú a poskytnúť im takú mieru podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.